Proti porazeneckej nálade (píše Michal Havran)

Posted on

Autor je teológ a spisovateľ

Pred pár dňami mi jeden seriózny novinár napísal, že tejto krajine nič nedlhuje a má chuť odísť, podobne ako už dnes odchádzajú desiatky a stovky elitných vedcov, športovcov – v lepšom prípade do Prahy, v horšom do Spojených štátov.

Článok pokračuje pod video reklamou

A, samozrejme, majú pravdu, nielen v osobných motívoch, ale predovšetkým keď hovoria, že Slovensko nie je krajinou pre ľudí, ktorí nechcú žiť v bigotnom skanzene ani v štáte, ktorý rezignoval na civilizačné ambície, ani v prostredí, kde je takmer nemožné mať za prácu primeranú a plnohodnotnú odmenu, kde ešte aj ľudia na takzvaných dobrých a na naše pomery prestížnych miestach musia brať fušky, kšefty a zháňať peniaze.

O tom sa nehovorí

Vieme, že sme uviazli v pasci stredného príjmu, že patríme k najchudobnejším z bohatých krajín, že spoločenská a politická diskusia o tom, ako sa vlastne na Slovensku žije, sa považovala za neprístojnú, pretože kapely majú hrať z lásky, herci z presvedčenia, spisovateľky písať z nejakých buditeľských podnetov, inžinieri stavať z obdivu ku krajine a učitelia učiť preto, lebo nič iné v živote nechceli a nevedeli robiť, celé roky chceli venovať za pár sto eur deťom a hrebendovskému odkazu.

Preto je azda namieste otázka, či by školstvo s takými urodzenými ideálmi nemalo byť dobrovoľným podnikom. Ľudia pracujúci inde by cez víkendy mali vyrážať na spanilé jazdy do škôl a tam učiť a neprzniť ušľachtilú činnosť odovzdávania vedomostí peniazmi.

Tieto argumenty sa však v krajine, ktorá sa tridsať rokov zabáva pochybnými náboženskými bludmi a masovým vykrádaním seba samej, nepoužívajú, o chudobe alebo nedostatku nehovoríme, nehovoríme o platoch, životnej úrovni, nehovoríme o pracovných podmienkach, práve vo firmách, nehovoríme o tom, kam vlastne smerujeme, akú ekonomickú štruktúru budujeme a za koľko sme ochotní robiť.

No aj na to boli ľudia pripravení a vydržali by zmenu návykov, keby mali prostredie, v ktorom je štát nositeľom istého spoločenského zmyslu a dáva najavo, že vie, ako – postupnými krokmi z roka na rok – lepšie a účinnejšie povzbudzovať a sprevádzať tých, ktorí sa pustia do vlastného biznisu, a tých, ktorí zabezpečujú civilizačné ukotvenie krajiny.

Lenže nemáme ani to.

Návrat tradičného porazenectva

Rozčarovanie a frustrácia už nie sú len vonkajším spoločenským znakom voličov proruských strán, ale všetkých. Kdekto chce odísť, kdekto zanevrel na spravodlivú a férovú spoločnosť, kdekto zo svojej privilegovanej pozície hlási otvorený defetizmus, porazenectvo, ktoré, zdá sa, pretrváva v Česku aj na Slovensku od čias, keď sme kapitulovali v tridsiatom ôsmom, neskôr v štyridsiatom ôsmom a potom v šesťdesiatom ôsmom.

Buy Instagram Verified